Od narodenia profesora Haviara uplynie dnes (18. októbra) 110 rokov.
Vladimír Haviar sa narodil 18. októbra 1911 v Púchove. Po promócii na
Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1934
pracoval ako asistent na Ortopedickej, neskôr na Propedeutickej klinike
LF UK v Bratislave. Na Lekárskej fakulte pôsobil od roku 1934 až do
odchodu do dôchodku v roku 1987.
V roku 1948 absolvoval ročnú stáž v Chicagu so zameraním na nové
vyšetrovacie metódy v kardiológii. Po návrate zo študijného pobytu v USA
sa pričinením Vladimíra Haviara v rámci hrudnej chirurgie realizovali
korektúry i zložité chirurgické zákroky, čím sa stal priekopníkom
slovenskej kardiochirurgie.
Zaviedol katetrizáciu srdca, v roku 1965 vybudoval na Slovensku prvú
koronárnu jednotku a o tri roky neskôr inicioval prvú transplantáciu
srdca v strednej a východnej Európe, ktorá sa uskutočnila na II.
chirurgickej klinike v roku 1968.
Profesor Haviar sa ako prvý Slovák stal v rokoch 1954 až 1960 predsedom
Československej kardiologickej spoločnosti, a v roku 1969 aj prvým
predsedom novokonštituovanej Slovenskej kardiologickej spoločnosti. Vo
funkcii zotrval do roku 1973, kedy musel z vedenia spoločnosti nútene
odísť vzhľadom na spoločenské aktivity v demokratizačnom procese v roku
1968. Naďalej však odborne i vedecky pracoval.
Výrazom ocenenia odbornej práce Vladimíra Haviara bolo jeho menovanie za
čestného experta Svetovej zdravotníckej organizácie pre rehabilitáciu v
kardiológii v roku 1966. V tejto funkcii zotrval do roku 1971, kedy mu
činnosť z politických dôvodov znemožnili. Aj napriek krátkemu času
podstatne prispel k rozvoju rehabilitácie po infarkte myokardu na svete.
Ocenením medzinárodnej autority profesora Haviara bola jeho nominácia
za vedúceho oddelenia kardiovaskulárnych chorôb Svetovej zdravotníckej
organizácie v Ženeve, čo sa však za vtedajšej situácie nerealizovalo.
Vladimír Haviar sa ako výrazná osobnosť angažoval aj vo verejnom a
politickom živote. Aktívne sa zapojil do protifašistického odboja a
Slovenského národného povstania (SNP) za čo ho prezident Edvard Beneš
vyznamenal v roku 1945 Československým vojnovým krížom 1939 I. stupňa.
Po oslobodení sa stal povereníkom Slovenskej národnej rady (SNR) pre
zdravotníctvo pre západnú oblasť Slovenska. Ako člen Demokratickej
strany (DS) bol v rokoch 1945 až 1946 poslancom Národného zhromaždenia,
kde zastával funkciu podpredsedu zdravotníckeho výboru. V rokoch 1968 až
1970 bol poslancom SNR a predsedom jej výboru pre veci zdravotnícke. Po
novembri 1989 sa na parlamentnej pôde opäť angažoval pri reforme
slovenského zdravotníctva.
Profesor Haviar je autorom a spoluautorom mnohých odborných,
encyklopedických a vedecko-náučných publikácií, vyše 150 vedeckých
štúdií publikovaných v domácich i zahraničných odborných časopisoch a
zborníkoch, a tiež autorom populárno-náučných a zdravotno-výchovných
článkov o získaných a vrodených srdcových chybách, o prevencii
srdcovo-cievnych chorôb a správnej životospráve.
V januári 2007 mu prezident SR Ivan Gašparovič udelil Pribinov kríž I.
triedy in memoriam za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v
oblasti kardiológie.
Profesor Vladimír Haviar, ktorého dlhoročná odborná činnosť výrazne
ovplyvnila vývoj povojnovej slovenskej, ale aj československej
kardiológie a vtlačila jej medzinárodný rozmer, zomrel 4. marca 1996 v
Bratislave vo veku 84 rokov.
Dňa 1. júna 2009 bola na priečelí budovy bývalej Evanjelickej nemocnice v
Bratislave na Palisádach odhalená Vladimírovi Haviarovi, zakladateľovi
modernej slovenskej kardiológie, pamätná tabuľa.